Monikine cesty k inšpirácií, oddychu a načerpaniu energie

Darček od Lenky….. tým to začalo

Keď som dostala darček od dobrej kamarátky Lenky z Banskej Bystrice (rodáčky z Oravy a tiež pútničky), hneď som vedela, kde budem tráviť leto 2017. Bola to kniha Svätojakubská cesta z Pyrenejí do Santiaga de Compostela (Cordul Rabe) a mušľa, ktorá je symbolom pútnikov vydávajúcich sa na svätojakubské cesty. 

Pri zakúpení leteniek už nebolo cesty späť a každým dňom pribúdali otázky nielen v mojej mysli, ale aj z okolia.  Moja myseľ: Zvládnem to fyzicky? Zvládnem to finančne? Dohovorím sa s tou mojou lámavou angličtinou a španielčinou?   Moje okolie: Prečo idem sama? Kde tam budem spať? Nebojím sa, že sa stratím a že sa mi niečo stane? A najviac ma rozosmial dotaz: Veď si tam zoderieš nohy!  Ani mi len nenapadlo,  že by sa mi niečo zlé mohlo stať. Moje silné presvedčenie a túžba ísť do Santiaga bola podmienená pracovnou vyčerpanosťou a inými osobnými záležitosťami. Jednoducho som potrebovala reštartovať myseľ. Vďaka známym, ktorí túto púť absolvovali, som mala dostatok informácií ako tam prežiť, čo si zbaliť a veľa iných užitočných rád. Okrem toho mi pomohli aj dostupné  blogy, knižný sprievodca Svätojakubská cesta…. a na poslednej púti aj web: www.gronze.comwww.mapy.cz. Najväčšiu stopu vo mne  zanechal film so silným príbehom The Way (Pouť, Emilio Estevez 2010).

Moja prvá 33 dňová púť začala v júli 2017 z francúzskeho mesta Saint Jean Pied de Port, (Camino Francés).  Celé putovanie je oficiálne, pútnici sa registrujú, majú svoje pravidlá a zvyky, z ktorých jedným z nich je napríklad pútnicky pozdrav Buen Camino – Šťastnú cestu. Žiadnemu pútnikovi by nemal chýbať Credencial – pútnicky pas, do ktorého sa zbierajú pečiatky, ktoré tvoria potvrdenie o vykonanej púti. Po úspešnej registrácii som si našla ubytovanie pre pútnikov na štýl hostelu tzv. Albergue.  Od prvého dňa som spoznávala veľa ľudí z rôznych kútov sveta: Európa, Amerika, Austrália a nespočetné množstvo ľudí z Južnej Kórei. Množstvo pútnikov idúcich peši ale aj na bicykli, katolíkov, protestantov, budhistov či ateistov.

Druhá  púť – smer Finisterra (fin de terra – koniec sveta) resp. výbežok, za ktorým máte možnosť vidieť už iba Atlantický oceán. Bolo to v období jarných prázdnin a aj napriek nepriaznivému  počasiu či zime v ubytovniach to stálo za to.

Cieľom  tretej, zatiaľ najdobrodružnejšej púte, bola pracovná  inšpirácia. Spoznala som opäť nových ľudí, ktorí boli pre mňa veľkou inšpiráciou či už pre pracovný, alebo osobný život. Putovanie neoznačenou trasou, ktoré  som istý čas absolvovala dobrovoľne, mi dodalo ešte viac životnej odvahy a odhodlanie putovať aj v ďalšom roku. 

Deň pútnika 

Keby som zhrnula všetky putujúce dni pútnika do všeobecnosti, vyzerá to asi takto:

Ráno zvyčajne vstáva v skorých ranných hodinách aj preto,  aby sa mu ušlo miesto v Albergue. Cestou, ktorá je značená žltými šípkami alebo mušľou, má možnosť si dať raňajky a kávičku, prípadne si kúpiť niečo v obchode a urobiť si príjemný piknik. Cieľ a počet kilometrov si každý riadi podľa síl. V priemere, podľa možností a vlastného uváženia, prejde cca 25 – 30 km denne. Cestou stretáva rôznych ľudí, s ktorými podľa sympatií naviaže kontakt a dozvie sa tak niečo nové alebo ide sám a venuje sa svojim myšlienkam, resp. čistí myseľ. V prípade zaujímavých kultúrnych pamiatok a kostolov má slobodnú možnosť sa pristaviť alebo ísť ďalej. Keď mu dochádzajú sily alebo sa dostane do cieľa, ktorý si stanovil, sa ubytuje na základe preferencií a finančného rozpočtu. Ak si vyberie Albergue, väčšinou sa tam stretne s pútnikmi, ktorých počas dňa stretol a má možnosť si s nimi uvariť spoločnú večeru alebo ísť do reštaurácií, kde ponúkajú tzv. menu de peregrino (menu pre pútnikov). Večer pútnici trávia rôzne, niektorí idú na omšu (ak je tá možnosť), niektorí sa rozprávajú o svojich kultúrach a zvykoch, a niektorí ostávajú aj na ubytovniach, najmä ak majú problémy zapríčinené nespočetným množstvom krokov. A na druhý deň to isté, vždy však  s inými zážitkami. Celou cestou vládne veľký pokoj a mier, ľudia si navzájom pomáhajú a snažia sa putovať do cieľového miesta,  nie vždy to je Santiago de Compostela. 

Dôvody putovania, s ktorými som sa stretla

Dôvody, pre ktoré ľudia absolvovali cestu, boli rôzne, napr. fyzická kondícia, pracovná inšpirácia, spoznávanie krajiny a pod. Stretla som aj rodiny s malými deťmi, ktorým sa putovné cesty stali tradíciou. Najčastejším dôvodom bolo najmä ukončiť niečo „staré“, začať odznova a lepšie  spoznať seba samého. A samozrejme najväčším dôvodom a cieľom pre väčšinu pútnikov je katedrála Santiago de Compostela, kde sa nachádzajú pozostatky sv. Jakuba – ide o veľmi silné duchovné miesto, ktoré odporúčam zažiť. 

Poďakovanie

Ďakujem za odhodlanie a silu, ktorá ma vždy sprevádzala v akýchkoľvek okolnostiach, za to, že som to bez problémov zvládla fyzicky (terény neboli náročné), finančne (výhody ubytovania pre pútnikov sa pohybovali od dobrovoľného príspevku po cca 5 – 15e /noc) . Ďakujem za to, že aj napriek tomu, že som išla sama (na druhej púti sme išli dve a na tretej púti s Hudobníčkom), som nikdy nebola sama a spoznala som hodnotných ľudí, vďaka ktorým som si zdokonalila aj reč. Za moje nohy, ktoré sa nezodrali. Za rodinu a priateľov, ktorí ma podporovali. Ďakujem za dobitie energie a za silu, ktorá mi pomohla v niektorých rozhodnutiach. Vďaka týmto pútiam som dokázala ukončiť to staré a začať nové. Tým novým je predovšetkým  moja práca  v agentúre Mterapio, ktorá dáva možnosti v oblasti hudby pre deti, ale aj kurzy pre pomáhajúce profesie v oblasti expresívnych prístupov.

Mon